Články

Žiaľ v Iraku

V Biblickej spoločnosti v Iraku pracujem už niekoľko rokov, kde pomáham v šírení Božieho Slova členom miestnej utláčanej kresťanskej komunity. Môžem tak na vlastné uši a oči počuť a vidieť extrémne ťažké veci už niekoľko rokov. Život miestnych kresťanov je čoraz ťažší. Nikdy som však nezažil taký hlboký žiaľ, aký miestni kresťania zažívajú práve teraz.

Chcem sa tu podeliť len s dvoma krátkymi príbehmi ľudí, ktorých som stretol v irackom Kurdistane, kam títo ľudia utiekli z ich vlastných miest zo strachu pred IS:

Stretol som mladé dievča

Prechádzal som práve cez tábor utečencov, keď som zazrel malé dievča, ktoré smerovalo ku mne. Jej šťastná tvárička žiarila uprostred smútku, ktorý bol všade navôkol nej. So širokým úsmevom ma pozdravila: „Dobrý deň, pane."

Little-Iraqi-girl

Odzdravil som a opýtal sa jej, prečo je taká šťastná. Dievča sa ma spýtalo, či mám deti, načo som jej povedal, že mám dcéru, ktorá je o niečo staršia od nej. Dievča sa ma následne opýtalo, či moja dcéra má posteľ, na ktorej by mohla spať. Odpovedal som jej, že má posteľ a zaujímal som sa, prečo to chce vedieť. Nikdy nezabudnem na jej odpoveď. 

„Počas celého mesiaca ako sme tu som so svojou sestričkou spala na holej zemi, bez matraca. Chcela by som žiť opäť ako normálne dievčatko, mať hračky, posteľ a dom, v ktorom by som mohla bývať."

„Dnes som taká šťastná preto, lebo toto by mala byť prvá noc, kedy by som mala opäť spať na matraci! Ďakujem tak veľmi za to, že si mi doniesol matrac. Pozdrav odo mňa svoju dcérku!"

Obrátila sa a odišla. Mňa však nechala bez slov a s mnohými myšlienkami, ako by bolo možné zastaviť utrpenie týchto nevinných detí.

Matkina úzkosť

Je ťažké rozprávať o Aidinom príbehu.

Keď jednotky IS prechádzali cez Qaraqosh, mesto 20 míľ vzdialené od mesta Mosul, Aida a jej manžel – obaja kresťania – vedeli, že najdôležitejšie je priviesť ich deti do bezpečia. Pre tri najstaršie deti zaistili odvoz z mesta, pri sebe si však nechali najmladšie, batoľa, pretože stále potrebovalo svoju matku. Počas dvoch týždňov sa skrývali doma, až kým im nedošli všetky zásoby jedla.

Potom militanti prišli do susednej dediny a cez reproduktory prikázali všetkým kresťanom, aby sa zhromaždili kvôli premiestneniu do iného mesta. Aida s manželom začali plakať, pretože si dobre uvedomovali, že svojmu domovu, susedom a priateľom dávajú pravdepodobne posledné zbohom.

Následne Aida zbadala, že jeden z militantov pozerá na jej malú dcérku, ktorú držala v náručí. Pritúlila si ju k sebe ešte pevnejšie, jeden z mužov však vytrhol dieťa z jej rúk. Aida ho s manželom nasledovala, plakali a prosili o svoju dcéru. Militanti im však pohrozili, že budú zastrelení a prinútili ich vojsť do autobusu.

„Bola to najťažšia chvíľa v mojom živote," hovorí Aida. „Vo svojom vnútri som sa cítila mŕtva. Priala som si, aby ma radšej zabili, než vzali moje dieťa."

Zničení, Aida a jej manžel, spolu s ďalšími kresťanmi, boli odobraní do autobusu. Následne museli kráčať viac ako sedem hodín, aby prišli do bezpečia - irackého Kurdistanu, kde sa opäť stretli so svojimi troma najstaršími deťmi.

Aida spolu s jej manželom ostali pevní vo viere a bez prestania vo svojich modlitbách prosia o návrat svojej najmladšej dcérky.

Prosím, pridajte sa k mojim modlitbám o Aidinu rodinu a za ostatných, ktorí trpia podobne alebo ešte viac. Ak by ste radi pomohli irackým utečencom v Kurdistane, prosím, kontaktujte svoju miestnu biblickú spoločnosť. Ďakujem.

Weeping-Iraqi-woman

(Zdroj: United Bible Societies)                                                                                                                                       späť na hlavnú stránku SBS